V jedno krásne víkendové ráno som sa zobudil, ako obvykle, pravou nohou vpred. Pomaly a ešte stále rozospato som spomínal čo sa posledný večer dialo. Pred oči sa mi postupne začali vynárať útržky alkoholového opojenia, šialenosti ktorá ma celého zachvátila a držala až do rána. No nič s tým už nič nespravím. Sadol som si k PC, skontroloval poštu, odpísal na najdôležitejšie správy a pustil sa do písania ďalšej kapitoly mojej knihy. Po pár riadkoch sa mi zdalo, že niečo nie je v poriadku, ale písal som ďalej. Pri prvom opise som zrazu zistil, že sa neviem poriadne vyjadriť. Neprepadol som panike a dal som si chvíľu pauzu, že čo ak to je len opica po včerajšku.
Druhé ráno sa to zas opakovalo, nebol som schopný poriadne sa vyjadriť. Teraz ma už začala chytať panika. „Stratila sa mi moja Múza.“ To bolo jediné na čo som dokázal myslieť, skúšal som písať čokoľvek iné, ale výsledok bol rovnaký, vždy som sa niekde zasekol a nevedel pokračovať. Celý deň som presedel v hrozných mukách, nevedel som čo robiť. Snažil som sa nemyslieť na to, ale nešlo to tak ľahko. Musel som ju ísť hľadať. „Možno ju nájdem v alkohole utopenú.“ Pomyslel som si. Tak som obvolal pár známych a dohodol sa, že vyrazíme niekam do mesta, pozrieť sa na staré známe miesta.
Bolo asi sedem hodín keď sme sa stretli v malej krčme, kde sme chodievali po škole. Rozhodli sme sa dať si spomienkový “Tour the šenk“. Začali sme pivom, ale za chvíľu som už vedel, že jedno nebude stačiť. Po tretej dvanástke sme vychádzali von a rozmýšľali čo ďalej, no nie veľmi dlho, chytila nás slina a museli sme ďalej piť a ja som musel nájsť svoju múzu. Za necelú pol hodinku, sme už s fľaškou v ruke a úsmevom na tvári, kráčali smerom do parčíku. Pol liter nebol pre nás obstojný nepriateľ a padol veľmi rýchlo. Už sa nám celkom slušne točili palice, keď sme sa zrazu ocitli v nejakej zapadnutej pivárni s krígľami pred sebou. No neváhali sme a vypili ich, zaplatili účet a pobrali sa do nejakej viac priateľskej spoločnosti. Cesta bola nekonečne dlhá a všetko sa neustále točilo, tak bolo dosť ťažké ísť priamo dopredu. Nuž čo už, o chvíľu sme sedeli v Piráte a pili ďalšie pivo, no lenže tie moje sa začali pýtať von, len som ešte nevedel ktorou stranou. Po ceste na “wécko“ sa mi začal mierne nadvihovať žalúdok tak som radšej bežal von. A zrazu, vidím strom v neosvetlenom rohu, úplne ideálne miesto na zvracanie. Žalúdočne problémy som rýchlo vybavil a šiel naspäť dovnútra. Chvíľu som ešte sedel pri bare, ale nejako sa mi už točil svet tak som zobral veci a šiel sa domov vyspať.
Hľadanie múzy v alkohole určite nebol jeden z mojich geniálnych nápadov. Hlava bolí, žalúdok ako keby pláva na vode a stále niekde cítiť alkohol. Jediné čo môže človeka znova dostať na nohy v takomto stave je marihuana. Tá je ako všeliek na všetky tie neduhy, ktoré spôsobuje alko. Najlepšie je, že stačí zavolať správnej osobe v správny čas a do dvoch hodiniek som pofajčieval na správnom mieste mimo dosah polície, so správnymi ľuďmi a hlavne, správny model, ale úplne naj sú zážitky, ktoré sa nedajú opísať slovami bežnej reči. Nekonečný smiech a radosť ktorá priam srší z človeka, hrozné namotávky a rôzne iné potrhlosti. To sú jediné slová, ktoré by sa mohli hodiť na to, čo človek prežíva v „stave“. Zážitky z večera už nemali žiadnu hlavu ani pätu, len spomienka na zvláštny hlas kričiaci: „Strašne zle, strašne zlee“ a neznámych ľudí vykrikujúcich niečo o pomätencoch.
„Nádherné nedeľné ráno“, pomyslel som si, keď ma zobudilo svitajúce slnko. Cítil som sa ako nový človek. Jediné čo pripomínalo včerajší ošiaľ bolo mierne brnenie v hlave. Počas ranného kávového rituálu som dostal nevysvetliteľnú túžbu ísť si zabehať. Tak som aj šiel. Behalo sa mi úžasne, ako by som došľapoval nie na zem, ale na malé obláčiky pružiace dopad mojej nohy. Čistá parádička, keď som zrazu zazrel dievča, ktoré nemohlo byť z tohto sveta, bola to moja múza. Bežala asi dvesto metrov predo mnou, snažil som sa ju dobehnúť, ale nešlo to. Stále bola vpredu, ďaleko a tak blízko. Myslel som si, že som konečne našiel tú moju múzu, že už mi neutečie, že ju dobehnem, chytím a nikdy nepustím, no hrozne som sa mýlil. Za najbližšou zákrutou mi zmizla z očí. Bol som sklamaný, mal som pocit, že som zlyhal, ale v tom som sa mýlil. Ten pocit, že tam niekde vonku je moja múza ma teraz stále ženie dopredu a núti mam, aby som ju nikdy neprestal hľadať. Tak moje hľadanie stratenej múzy stále pokračuje ...
Komentáre