Čas už poriadne pokročil a mesiac sa zas o kúsok posunul na oblohe, keď sa niektorý zo skautov zdvihli a začali si baliť veci, že idú domov. Zostalo nás tam len zopár a vtedy sa začala zábava aj mne mňa s Lacom. Lesný muži, teda skôr chlapci, sa rozhodli, že budú plašiť lesné žienky napodobňovaním zvukov diviaka. Pár krát sa im to aj podarilo a vystrašili všetkých vrátane mňa s Lacom, no potom sme boli už všetci ostražití. Snažili sa nás vystrašiť, tým že vybehli z lesa, alebo sa schovávali po kríkoch, ale ani to už nebolo ono. Lacovi to nedalo a aj on chcel niekoho naplašiť. Idea bola taká, že akože pôjdeme domov, obídeme celú lúku, rozdelíme sa a pôjdeme na nich z oboch strán. Tak sa aj stalo a dole sme si ešte zapálili, aby sme zabili čas. Bolo by to moc nápadné, keby sa začnú ozývať zvuky tak rýchlo po našom odchode. Spolu sme sa ako lovci, plíživou chôdzou, dostali na druhú stranu lúky. Prebehovali sme pomedzi kríky a schovávali sa v tieňoch. Schytali sme aj pár škrabancov, ale ako správni chlapi sme to zvládli. Keď už sme boli na úrovni skautského táboriska, Lacovi spadla z hlavy šiltovka presne medzi dvoma stromami. Našťastie si zachoval chladnú hlavu aj bez nej a pohotovo pre ňu skočil a rýchlo sa odkotúľal späť do tieňa. Takým spôsobom sme prešli okolo a dostali sme sa až za táborisko bez toho, aby nás niekto spozoroval.
Spoza kríkov sme videli, že skauti spia jeden vedľa druhého, poukladaný ako mŕtvoly v masovom hrobe. Bola to naša jedinečná šanca ako ich vyplašiť. Takticky sme sa rozdelili. Ja okolo kríkov po lúke, lebo som mal lepšie oblečenie, ktoré splývalo s prostredím a Laco cez les, kde bolo jedno, že má na sebe biele tričko. Dohodli sme sa, že na signál, ktorým bude hodenie palice do lesa obaja začne vydávať rôzne zvuky a budeme šuchotať. Tak sme sa vybrali každý svojou cestou. Opatrne som prekračoval konáriky popadané všade po zemi a snažil sa zostať stále v tieni. Ľahol som si na zem a posledný kúsok som sa doplazil. Chvíľku som čakal, lebo Laco mal dlhšiu cestu a hodil som do lesa palicu, ktorú som zobral po ceste. Začul som jeho šuchotanie a chrochtanie a pridal som sa aj ja. Zmätení skauti okamžite vyskočili zo spacákov. Na tento moment som čakal a presunul som sa tak, aby bolo cez kríky vidieť moje obrysy. Vtedy sa už absolútne vystrašili a pravdepodobne sa chystali po mne niečo hodiť, tak som sa už radšej postavil a odhalil svoju totožnosť. Bola to zmes úľavy, pobavenia a hnevu, čo sa im zračila na tvárach. Boli radi, že nie som diviak a zároveň sa hnevali, že som ich takto vystrašil. Všimli si, že tu nie je Laco a tak som ich chcel namotať, že sa mi stratil počas obchádzania táboriska. Neuverili mi však a druhý krát sa už vyplašiť nedali, keď sa v lese začali ozývať zvuky a v tieni bolo vidieť akúsi siluetu. Laco to vzdal a ako obvykle s úsmevom na perách vyšiel z tieňa. Chvíľku sme ešte pokecali, ale nám bola zima a im sa chcelo spať, tak sme sa rozlúčili sa vybrali sa konečne domov.
Komentáre