Henryho pribehy,básničky a impresie

Kto som? Prečo som tu? Existuje niečo, čo mám spraviť v tomto živote? Čo je zmyslom tohto všetkého?

To je pár otázok, ktoré ma trápia. Na niektoré si dokážem odpovedať, na iné zas nie. Neviem kto som, ale viem povedať aký som. Som mierne excentrický  a v skutočnosti som introvert. Nemám bežné morálne zásady. Mám svoje vlastné, ktoré by sa páčili len veľmi málo ľudom. To sú veci ktoré ma asi najviac vystihujú. To je základ mojej osobnosti, aj keď väčšinu času sa tak nesprávam, som presne taký. Hrám divadlo pre seba samého. Snažím sa presvedčiť, že som rovnaký ako všetci ostatní, ale nie som. V škole, doma, vonku, prakticky všade. To sú moje javiská, kde predvádzam svoju pretvárku. Spolužiaci, rodičia, sestra, kamaráti. Oni všetci sú divákmi v tejto mojej hre. Hral som celý svoj život, ale prestáva ma to baviť. Nespoznávam svoj obraz v zrkadle, netuším kto tam stojí namiesto mňa, ale ja to určite nie som. Začal som sa postupne meniť na postavu, na ktorú sa hrám. Vždy som taký chcel byť, ale teraz je to mojou najhoršou nočnou morou. Strácam samého seba. Stáva sa zo mňa len pozorovateľ v mojom živote. Ak by šlo všetko tak ako doteraz, tak za pár rokov zo mňa nezostane už nič, len telo bez duše. Bez uvažovania prejdem životom a spokojne zomriem a za dve-tri  generácie zo mňa zostane len meno na papieri a nápis na náhrobnom kameni. Niečo také ja však nechcem dopustiť. Chcem sa znova vidieť v zrkadle, chcem robiť veci na ktoré budú ľudia ešte dlho spomínať. Chcem sa konečne stať samým sebou, zatiahnuť oponu, ukončiť predstavenie a vyjsť z tohto čudného divadla, kde sa všetci správajú tak ako ich to naučili a nie tak, ako by sami chceli.

Možno som teda iný, výnimočný, ale možno je to len porucha osobnosti, ktorá je spôsobená nespočetnými sklamaniami. Možno som sa prebral zo spánku a možno sa mi len sníva zlý sen. Radšej nechcem vedieť, ale budem sa snažiť čím najviac a raz možno pôjdem okolo zrkadla a znova tam zahliadnem aspoň na chvíľku samého seba.