V hlave sa mi stále vynára včerajší deň, mal to byť najšťastnejší deň môjho života. Boli sme na prechádzke v parku. Všetko bolo zaliate teplými lúčmi zapadajúceho jarného slnka. Vo vzduchu sa miešali vône kvitnúcej prírody. Akurát sme prechádzali okolo jej obľúbeného miesta, kde sme sedávali a rozprávali sa dlhé hodiny ešte pred tým ako sme spolu začali chodiť. Bol som vždy dosť hanblivý a nesvoj. Chcel som ju chytiť za ruku a pobozkať, ale trvalo ešte dlho kým som sa na k tomu odvážil. Teraz sme si sadli na to isté miesto, pozeral som sa na ňu aká je nádherná. Všetko ako vtedy, len s tým rozdielom, že som bol odhodlaný. Kľakol som si na koleno, chytil za ruku a povel tie slová ktoré muž povie zo srdca len raz v živote: „ Vezmeš si ma?“ V druhej ruke som už držal prstienok, vyrobený na objednávku špeciálne na túto príležitosť. Do očí jej vhŕkli slzy šťastia a s najkrajším úsmevom sveta odpovedala: „Áno!“ Bol to najkrajší okamih môjho života. Škoda, že sa mal za chvíľu stať tým najhorším.
Sedeli sme tam tak dlho, až sme si nevšimli, že sa slnko dostalo po obzor. Okolie dosť potemnelo a keďže sa dosť ochladilo vybrali sme sa domov kratšou cestou cez neosvetlenú časť parku. Keby som tak vedel, čo sa stane...
Potreboval peniaze, musel ich nejako získať. Bez drogy vždy dostane záchvat. Už prežil dva a nechcel prežiť ďalší. Rozmýšľal, kde by tak ešte mohol nejaké zohnať. Pozeral sa okolo seba na vybielený byt. Naposledy vytrhal trúbky zo steny a predal tie. Už nemal nič, čo by mohol predať. V tom vedľa seba zbadal nôž ktorý tu asi zabudol niektorý z jeho kamarátov, keď mu pomáhal vybiť omietku okolo potrubia. Dostal nápad, ako získať peniaze. Nôž si schoval do hlbokého bočného vrecka svojich nohavíc a rozbehol sa dolu schodmi von z bytu. Bol teplý jarný podvečer a bol si istý, že v parku neďaleko nájde niekoho s plnou peňaženkou. Prichádzal od zadnej časti, ktorá nebola príliš udržiavaná a nachádzalo sa v nej viac možností na úkryt. Jeden taký našiel. Perfektne zamaskovaný s výhľadom na lavičky v diaľke. Videl, ako nejaký mladík kľačí na kolene a žiada o ruku svoju priateľku. V posledných lúčoch svetla sa zaligotali drahé kamene na prsteni, ktorý držal v ruke. To bola jeho príležitosť. Chvíľu počkal, kým sa zotmelo. Bol pripravený ich obísť, ale nemusel. Párik šiel priamo k nemu...
Šli sme pomaly a držali sa za ruky a sem-tam sme sa zastavili a dlho bozkávali. Vychutnávali sme si tieto nádherné chvíle, akoby sme tušili, že sú naše posledné spoločné. Vošli sme do tmy a naše oči si chvíľu zvykali na neosvetlené prostredie. Mihol sa za nami nejaký tieň, ale nevideli sme ho. V tom som pocítil zovretie okolo krku a niečo špicaté na mojom chrbte. Ruka ma otočila tak, že som k nej stál tvárou. Hrubý hlas za mnou zakričal: „Okamžite mi dajte všetky peniaze, ináč tu obaja zomriete a hlavne žiadne prudké pohyby.“ Obaja sme vybrali svoje peňaženky a pomaly sme mu ich podali.
„Aj ten prsteň, čo máš na ruke, krásavica.“ Zavrčal lupič.
Zakričal som: „Nie! Ten prsteň nedostaneš.“ A pokúsil som sa dostať z jeho zovretia, ale lupič mal lepšie reflexy a stihol ma bodnúť z boku pod rebrá. Cítil som ako sa mi ľadová oceľ zarezáva hlbšie a hlbšie do tela. Od bolesti som padol na zem a tesne pred tým ako som stratil vedomie som videl, ako sa jej snaží lupič zobrať prsteň. Ona však bola v šoku a bránila sa Lupič stratil trpezlivosť a bodol a znova a znova...
Videl som svetlo. Oslepujúce svetlo. Postupne sa približovalo a bolo stále jasnejšie a jasnejšie. Myslel som si, že je koniec a ja idem do neba. Počul som hlas, ako niečo hovorí. Nedal sa rozoznať, ale bol stále zreteľnejší. Začul som slová: „Preberá sa, rýchlo zavolajte doktora.“ Uvedomil som si, že ležím na nemocničnej posteli a svetlo ktoré som videl bola neónová lampa nado mnou. Snažil som si spomenúť, ako som sa sem dostal a všetko sa mi začalo vynárať z pamäte. Park, obľúbené miesto, prsteň, lupič ...
„Ako sa cítite?“ Opýtal sa doktor, ktorý práve prišiel k mojej posteli a prerušil tak moje myšlienky.
„Kde je? Prežila to? Ako je na tom?“ Vyhŕkla zo mňa lavína otázok.
„Teraz je najhlavnejšie, aby ste odpočívali. Neviete aké máte šťastie, že ste to prežili. Nôž vám minul všetky dôležité miesta.“ Odrapotal doktor nacvičenú frázu.
„Takže ona to ....“
„Bohužiaľ nie, policajt ktorý robil obhliadku prišiel príliš neskoro.“ Úprimne priznal doktor a pomaly odchádzal preč. V tom momente sa zastavil čas. Všetko na okolo potemnelo a mne sa prehral pred očami celý čas, čo som s ňou strávil. Cítil som, ako zo mňa vyprcháva vôľa žiť a nahrádza ju túžba zomrieť. Bolesť ktorá prišla bola silnejšia, ako bolesť ktorú som cítil v boku. Vo dverách sa doktor zastavil. „ Ten policajt tu celú noc čakal kým sa preberiete, vraj vás pozná. Pošlem ho za vami.“ Kývol hlavou do priestoru niekam za dverami a odišiel preč. Na jeho mieste sa objavil kamarát z mladosti v policajnej uniforme. Sadol si na stoličku vedľa postele a rozprával sa so mnou chvíľu, kým od únavy nezaspal.
Prepadla ma beznádej a samota. Stratil som jedinú ženu, ktorú som v živote miloval. Bola mojim zmyslom pre život. Bol som rozhodnutý, idem za ňou. Premohol som bolesť v boku a vstal som z postele. Na chodbe nikoho nebolo. Rozmýšľal som nad vhodným miestom a ako som prechádzal chodbou padlo mi do očí núdzové schodisko. Na schodoch ma bodavá bolesť zrazila na kolená ako mi praskol steh. Cítil som ako mi niečo teplé tečie po tele. Znova som premohol bolesť a vyšiel som hore po schodisku.
Tak tu stojím na okraji strechy nemocnice, v diaľke vidím sviežu zeleň mestského parku a osem poschodí pod mnou húka sanitka, jej zvuk pomaly nezaniká v útrobách nemocnice. Vo zvukoch vetra preháňajúcom sa po okolí zrazu počujem jej hlas, ako hovorí: „Milujem ťa.“ Zatváram oči a odpovedám: „Aj ja ťa milujem.“ Prevážil som sa dopredu a cítim ako mi veje vzduch okolo tela. Cítim ako odnáša všetku bolesť a utrpenie. Koniec je blízko.
Komentáre
Naneštastie..
:)
buducnost
=-)