Čím sme boli bližšie, tým viac sme videli svetlo, ktoré vychádzalo spoza stromov. V tom sme zrazu spozorovali ako Mixxo a ďalšie známe tváre kľačia na zemi a niečo hľadajú.
„Stojte! Mohli by ste na to stúpiť,“ zvolal Mixxo hneď ako sme sa priblížili k starému padnutému stromu a pokračoval v hľadaní. Vzápätí sa opýtal. „A tak náhodou nemáte nejaké dobré svetlo?“
„Jasne že mám a to dokonca čelovku,“ povedal Laco a podal svoju lampu Mixxovi.
Zvedavosť vo mne ma už začala zožierať a okamžite som sa spýtal. „Chalani, čo to do p... hľadáte? Nič ste nám ešte nepovedali a vyzeráte ako partička hľadačov pokladu.“
„No ver, že poklad to je. Taký hnedý, v tvare kocky ...“ a Mixxo už nestihol dopovedať vetu, lebo s Lacom nám to doplo a okamžite sme sa vrhli na zem a skúmali s nimi každý štvorcový centimeter. Zem bola plná úlomkov kôry a každý jeden z nich sa podobal na hľadanú kocku. Niektoré sme dokonca preverovali aj chuťou, takže sme mali plné ústa úlomkov kôry. Toto naše pátranie spôsobom čo pokus, to omyl pokračovalo približne pol hodinu a všetci už pomaly strácali nádej. Mixxo, ako pomyselný veliteľ nám začal dodávať odhodlanie s tým, že zavolá chalanovi, čo to stratil, aby sme mohli trocha viac spresniť pozíciu.
„No serus, kde presne ti to vypadlo? My to tu hľadáme už asi pol hodinu ... Aha, ale však ty si hovoril, že pri tom strome padnutom ... No dobre, tak sa maj.“ Po zložení má prázdny pohľad v očiach a nič nehovorí. Všetci napäto čakáme, čo nám povie. Zrazu sa usmial a s entuziazmom vraví. „Celý čas sme hľadali na nesprávnom mieste. Vypadlo mu to až tam vzadu. Máme novú nádej, tak šup-šup nech už to máme.“ Všetci sa zdvíhajú a ja s nimi. Pomaly smerujeme do najtemnejších zákutí Indišky. Cesta bola ťažká, raz sme skoro stratili smer, ale nakoniec sme sa ocitli na malej čistinke asi päťdesiat metrov od miesta, kde sme hľadali predtým. Všetci sme sa rozvinuli okolo ďalšieho padnutého stromu a začali znova pátrať. Pol hodinu sme skúmali každý kúsok zeme, niektoré aj viac krát a nakoniec sme to začali znova vzdávať. Prvý som prestal ja, chvíľku po mne Laco atď. Sadli sme si na strom, fajčili a pozerali sa na ostatných ako so svetielkami pozerajú na zem. Jedno svetielko začalo z ničoho nič blikať a spustilo sa vyzváňanie. Mobil bol Mirov a volala mu jeho sestra Barbora, myslela si, že sme to už našli a tak chcela prísť aj s kamarátkami. Nechali sme ju v tom a dohodli sme sa, že sa budeme všetci tváriť, ako keby sme to už našli a spotrebovali. Prešlo asi tak päť minút a už sme počuli, ako sa blížia. Tiež asi pár krát zablúdili, lebo hlasy boli pár krát bližšie a potom sa znova vzdialili. Nakoniec to však zvládli a my sme spustili naše malé divadielko. Prižmúrili sme oči a začali sa nezmyselne smiať. Zožrali nám to a my sme sa začali ešte viac smiať. Ešte chvíľku nás to bavilo, ale potom sme sa na to vykašlali. Ostatní, čo medzi tým hľadali stratili trpezlivosť a tiež sa na to vykašľali. Tak sa skončila ďalšia kapitola večera a všetci sme sa pobrali k ihrisku na kofolu. Ako sme postupne vychádzali z indišky smerom na val, uvedomil som si, že je nás aspoň pätnásť a sme poriadna grupa.
Pri ihrisku sme si s Lacom zrazu spomenuli na skautov, Maťu a Majku a na ich prespávačku na Ahoji. Rozhodli sme sa ísť domov, dať na seba niečo teplejšie a s bicyklami sa stretnúť pred bytovkami. Nechali sme za sebou celú tu masu ľudí a vybrali sa domov.
Išli sme sa vyvetrať II. opravené
21.09.2008 00:59:28
Pokračovanie legendárneho zážitku, tak ako som sluboval
po malej chybe aj s textom
Komentáre
chyby